Mestský Detský Parlament
Aj vy posielate každé ráno svoje dieťa do pekla? 

Ak sa dozvieme o šikanovaní a rozhodneme sa ho neodkladne rýchlo riešiť, môžeme niekedy v rámci horlivosti narobiť viac škody, ako osohu.

Zväčša trvá dlho, kým sa šikanovanie prevalí. U tohto druhu asociálneho správania býva vysoké riziko utajovania, strachu pred žalovaním, za ktoré môžu hroziť ďalšie, možno ešte tvrdšie sankcie zo strany aktérov. Často sú k tomuto mlčaniu nútení i rodičia, ktorí sa síce o takýchto situáciách napokon predsa len dozvedia, ale deti si neželajú, aby sa vec oznámila a riešila.

Niektoré prejavy, ktoré učiteľ postrehne, môžu však byť i náhodným prejavom agresivity, alebo odplatou za iné príkoria, napr. väčší chlapci sú pri obede agresívni voči menšiemu spolužiakovi, učiteľ to striktne rieši potrestaním silnejších, bez toho, aby si overil, že napr. mladší pôvodne napľul chlapcom do polievky...

V prvej fáze riešenia sa snažíme diskrétne si overiť informácie z čo najväčšieho množstva zdrojov, porovnáme svoje postrehy s názorom iných dospelých - pedagógov, rodičov. Je optimálne prizvať na pomoc i psychológa,  výchovného poradcu, ktorí by mali mať problematiku postupu pri rušení týchto problémov naštudovanú.

Potom sa diskrétne porozprávame so žiakom, ktorý je obeťou šikanovania. Mali by sme vzbudiť u neho dôveru, ktorú nesmieme sklamať. Ubezpečíme ho, že nepodnikneme nič bez jeho súhlasu a vedomia. Musí mať istotu, že jeho trápenie nezväčšíme nešetrným zverejňovaním krívd, ktorých sa voči nemu dopúšťajú. Uistíme ho, že budeme konať v súlade s jeho predstavami a spýtame sa, v čom si predstavuje našu pomoc.

Obeť často trvá na diskrétnosti a na pohľad možno paradoxne aj odmieta chrániť svoje oprávnené záujmy i vlastnú dôstojnosť. Svojím spôsobom tu my preberáme zodpovednosť za to, čo sme sa dozvedeli a stali by sme sa spolupáchateľmi, ak by sme mlčali na základe želania obete. Nezabúdajme, že obeťou sa stáva práve ten, u koho aktéri inštinktívne očakávajú práve tento druh bezmocnosti. Z bludného kruhu submisívneho správania ju neraz musíme práve my vytrhnúť. I v tom by mala spočívať naša pomoc.

Potom sa bez oznámenia zdroja našich informácií, či sú to rodičia, alebo obeť, porozprávame tiež veľmi diskrétne so svedkami. Apelujme na ich morálne cítenie, snažíme sa odbúrať falošnú a škodlivú solidaritu s aktérmi šikanovania. Snažme sa zistiť, čo sa stalo, čo tomu predchádzalo, kto u toho bol, ako sa správal, čo vravel, ako konal, ako dlho to už trvá. Najprv zisťujme tieto skutočnosti v individuálnych rozhovoroch, aby sme zistili, či sú výpovede svedkov kompatibilné a v ďalšej fáze môžeme svedkov skonfrontovať.

Samozrejme musíme pripustiť, že niektorí svedkovia môžu z rôznych dôvodov mlčať, tzv. nežalovať, preto by sme mali využiť niektoré nám už známe skutočnosti, aby sme získali vierohodnú odpoveď. Napr. sa môžeme spýtať: „Nevieš, prečo kopol Jano Ferka? Alebo do neho viac kopal Ďuro? “

Ďalšou fázou, keď už máme viacero skutočností zistených, prípadne aj dodatočne zapísaných, je rozhovor s aktérmi šikanovania. Môžu sa snažiť zľahčovať situáciu, vraviac, že šlo len o hru, zábavu. Niekedy stačí i rozhovor s aktérmi, pri ktorom im vysvetlíme škodlivosť ich správania, snažíme sa vysvetliť im ich konanie z nášho zorného ohla, vedieme ich k empatii. Zároveň im vysvetlíme možné sankcie, ktoré by z prípadného opakovania agresivity voči spolužiakom mohli hroziť. Myslíme i na to, že kritizujeme správanie, nie dieťa. V závere by sme mali vyjadriť vieru, že agresívny žiak je schopný získať vhľad do svojho správania a možno dokonca pomôže učiteľovi zlepšiť v triede atmosféru a v budúcnosti  bude učiteľovi nápomocný. Možno sa práve nám podarí úspech Makarenkovského typu, ktorý malému asociálovi zveril peniaze kolónie - šokovaný nečakanou dôverou úlohu splnil.

Samozrejme musíme pripustiť i to, že pri čo ako veľkej snahe nemusíme dospieť k vierohodnému výsledku vyšetrovania, napr. dvaja chlapci bijú menšieho bez svedkov, čím ich asociálne správanie môže byť ťažko dokázateľné. V tom prípade nám zostáva aspoň vytvoriť diskrétne opatrenia, aby sme pre obeť vytvorili bezpečné podmienky v našej triede a informácie si ponecháme pre ďalšiu vhodnú príležitosť.

Veľkou chybou je začať riešiť prípad šikanovania pred celou triedou, čo je pre obeť iba ďalším príkorím. Veľmi pravdepodobne zo strachu a z hanby poprie celú situáciu, zľahčí, ju, čím sa jej postavenie v triede ešte viac zhorší a pre aktérov je to svojím spôsobom víťazstvo - stali sa opäť zaujímavými pred celou triedou, trieda sa možno opäť baví podľa ich scenára a obeť zažíva iba ďalšiu potupu.

Napr. učiteľ vystúpi pred triedou a oznámi žiakom, že v ich triede sa vyskytlo šikanovanie, boli sa sťažovať Jankovi rodičia. Popíše príkoria, ktorých sa voči nemu dopúšťali, na čo aktéri môžu reagovať tým, že to bola iba hra. Skrúšená detská obeť zo strachu vyjadrí súhlas, mlčí, možno sa pokúsi aj usmiať pre istotu. Učiteľ požiada, aby Janka viac neštuchali, nebrali mu desiatu... považuje vec za vybavenú... Po jeho odchode z triedy však môže nastať zábava na úkor obeti, ktorá sa takto pekne vyfarbila a šikanovanie môže nadobudnúť novú formu...

 Hoci sa k obeti nesnažíme správať protektívne, zvýšene ju ochraňujúc, berieme do úvahy jej psychický stav, strach a umožníme jej napr. vo fáze vyšetrovania odísť zo školy skôr, alebo v najzávažnejších prípadoch po dohode s pedagógmi jej umožníme niekoľko dní neprísť do školy vôbec, kým nezaručíme bezpečnosť a odstránenie hrozby fyzického, alebo psychického teroru.

Preloženie obete na inú školu býva častým riešením, avšak z morálneho hľadiska to nie je vhodné. Obeť, spolužiaci i aktéri musia nadobudnúť presvedčenie, že zlo je potrestané, vyriešené. Preloženie je predsa druhom trestu, ktorý patrí aktérovi a nie obeti. Navyše, nedá sa vylúčiť, že na novú školu príde echo v podobe úniku informácií o tom, kto vlastne prichádza a obeť sa môže tým dostať do ďalšej nemilej situácie - scenár v prípade prítomnosti ďalších asociálov na novej škole sa môže zopakovať. Pre porovnanie, ak sa šikanovanie vo vojenských kolektívoch vyriešilo zdanlivou ochranou obete, alebo tzv. bonzáka jeho preložením k inému útvaru, neraz prichádzal k novému útvaru už s diskrétnym označením „b“, čím bolo jeho postavenie v kolektíve niekedy už vopred determinované /Černoch F., 1997/. Nemožno vylúčiť fungovanie takéhoto mechanizmu aj v nižšom veku.

Ak však v dôsledku šikanovania prišlo k fyzickému zraneniu, požiadame o posúdenie lekára. Ak zostali na tele stopy – modriny, škrabance, prípadne šrám na krku po „vešaní“, /čo sa žiaľ, tiež stáva/, spravíme fotodokumentáciu. V prípade takýchto vážnych ublížení sa však už obraciame na políciu. Nesmieme však zabudnúť na to, že držíme po celý čas nad detskou obeťou patronát, sledujeme ho, komunikujeme s ním, podporujeme ho a chránime, keďže dieťa jednoducho na rozdiel od dospelého nemôže dať výpoveď tam, kde je situácia preň neúnosná, škodlivá, patologická. Zodpovednosť za jeho bezpečie patrí dospelým, ktorí by mali byť jej zárukou, tak, ako im to ukladá Charta práv dieťaťa.

PhDr. Eva Jaššová, Ústav politických vied SAV